Sie sind hier

Bispouk ako vyšitý: dvojradové námornícke sako

4.12.2015
Časť druhá: Látka a prvá skúška

Výber látky na dvojradový, v podstate veľmi tradičný, až archaizujúci námornícky blejzer má svoje úskalia. Talianske vzorkovníky typu Loro Piana sme pomerne rýchlo odložili ad acta, keďže látky v nich sú na tento účel príliš „súčasné“ a miestami trochu zbytočne lesklé. Látky pôvodných anglických námorníckych sák sú spravidla tkané buď pevnejšou keprovou väzbou (twill) alebo mäkšou atlasovou väzbou (hopsack). Tuhší twill je pritom vhodnejší variant na jeseň či zimu. Z neho sa tradične šijú aj vojenské uniformy. Atlasová väzba zasa vytvára veľmi zaujímavý vizuálny efekt tým, že odráža svetlo pod každým uhlom pohľadu vždy inak: pod určitým pôsobí oveľa svetlejšie a s diskrétnym náznakom lesku, pod iným úplne tmavo a vyložene matne.

Ideálne by bolo mať jeden keprový zimný blejzer a jeden hopsackový, polopodšitý na leto. Prémioví anglickí obchodníci s látkami ako Holland & Sherry či Harrisons’s však ponúkajú blejzroviny v oboch väzbách a to rôznej riedkosti či hustoty. Naproti tomu talianske hopsacky sú spravidla riedko tkané a s hmotnosťou okolo 260 gramov. Tie sú ideálne na vyložene letné saká, s polopodšitím či bez podšívky krásne dýchajú. Anglické hopsacky sú zasa pevnejšie a odolnejšie, čo rozhodlo v ich prospech.

Najlepším liekom na útrapy s výberom tej pravej látky je dobre sa zamyslieť nad účelom odevu. Námornícke sako je – tak trochu v rozpore s názvom – dnes pomerne formálny odev, zrejme len o kúsok menej formálny ako oblek, ak vôbec. Neoblekové, kontrastné gombíky však robia divy: pohodlne sa dá nosiť nielen tak k tuhým sivým oblekovým nohaviciam, mäkším flanelovým, bavlneným chinos, rebrovaným menčestrákom ako aj k džínsom. Nie je to však len gombíkmi: mäkšia látka znamená menej vnútornej štruktúry, výstuže saka, a teda väčšiu uvoľnenosť. Práve pre túto všestrannosť sme sa napokon rozhodli pre vlnu hladko česanú (worsted) v atlasovej väzbe (hopsack). Hladké vyčesanie látky zabezpečuje určitú formálnosť, z ktorej však atlasová väzba trochu uberá svojou mäkkosťou. To všetko spĺňala látka vo vzorkovníku klasických hladko česaných oblekoviek (Classic Worsteds) od Holland & Sherry pod číslom HS 1165 o statnej hmotnosti 400 gramov.

Z tamojších troch atlasových blejzrovín sme vybrali tú najsvetlejšiu.

Na prvej skúške sme potom preverovali koncept saka. Požiadavka zákazníka bola inšpirovaná vojensky: dvojradové zapínanie na tri gombíky (plus tri na okrasu), širšie, ale rovné (nie bruchaté) klopy, dva rozparky vzadu, preklopené manžety s troma gombíkmi, nakladané bedrové vrecká a strelecké záhyby. Zapínanie na tri gombíky znamená výrazne kratšie klopy. Krátke klopy by z hľadiska proporčnosti mali byť kompenzované ich väčšou šírkou: navrhovali sme 11,5 cm (merané k špičke klopy), čo sa na skúške osvedčilo. Keďže krátka klopa má menej „dráhy“ na rolovanie, na podnet zákazníka sme ju začali stáčať nie nad horným zapínacím gombíkom, ale už na jeho úrovni resp. o kvapku pod ním. Ďalšou možnosťou by bolo stáčať klopu už od druhého gombíka, čo by umožnilo dlhšie a teda bohatšie rolovanie. To by však znamenalo, že horný zapínací gombík by mal gombíkovú dierku v klope a pri jeho nezapnutí by dierka klopu opticky narúšala.

Strelecké záhyby boli na skúšku pripravené v skúšobnej verzii, teda z pomocnej látky (polyesterový gabardén).  Pri nich ide v zásade o to, odkiaľ a kam záhyb siaha, čo má vplyv na vizuálnu čistotu spracovania chrbta. V tridsiatych rokoch, keď spodná časť chrbta saka nemávala žiadne rozparky, bolo bežné ťahať záhyby až na úroveň drieku a zapustiť ich do zadného opasku (polovičného, lebo bol len na zadnej strane saka). Keďže toto sako rozparky má a opasok sme nechceli riešiť, rozhodli sme sa ich ukončiť o niečo vyššie, aby sa príliš neotvárali na dĺžku.

Ako vidno na fotografii, dvíhanie rúk v na prvú skúšku rozrobenom saku fungovalo perfektne: dvíha sa len ruka, zvyšok odevu ostáva na mieste. Je to predovšetkým zásluhou plytkých prieramkov: to je tá časť tela saka, do ktorej sa všíva hlava rukáva, a to v našom prípade čisto ručne. Plytké prieramky sa používajú v zásade len v zákazkovom krajčírstve, keďže si vyžadujú oveľa väčšiu presnosť ako prieramky na konfekčných sakách, ktoré sú „pre istotu“ vždy hlbšie kvôli tolerancií, aby vyhovovali čo najväčšiemu počtu zákazníkov.

Ak je však prieramok plytký („vysoký“), rukáv možno prišiť k telu saka oveľa presnejšie, teda bližšie k miestu, v ktorom sa ruka napája na telo. Čím je prieramok plytší, tým presnejšie musí kopírovať skutočné spojenie ruky a tela. Aby sme sa presne trafili, musíme vedieť a všímať si, aké má nositeľ saka prirodzené držanie tela. Ideálny stav, t.j., že ruky sa dvíhajú bez nepríjemného ťahania, sa usilujeme dosiahnuť - ako prakticky všetci krajčíri, ktorým ide o presnosť - kombináciou plytkého prieramku a jeho presného umiestnenia tak, aby zodpovedal tomu, ako nositeľ prirodzene drží telo. 

Na ďalšou skúšku nám ostáva nasadiť rukávy už na ostro, z vlastnej látky, preklopiť manžety, prekontrolovať a upraviť všetky dĺžky, šírky ako aj umiestnenia - vreciek a definitívne aj gombíkov.

Ale na výsledné, nie skúšobné gombíky si budeme musieť počkať až na tretiu skúšku.