Po vyše mesačnej odmlke, zapríčinenej náporom práce a prípravami showroomu na podujatí Fashion Live! sa vraciame k nášmu blogu. Konečne sa môžeme porozprávať! Túto epizódu venujeme nášmu milému čitateľovi Pavlovi G., ktorý sa začiatkom novembra posťažoval, že mu náš seriál chýba...
Ako sme v predchádzajúcej epizóde prisľúbili, dnes by sme vám radi predstavili tvorbu dvojradového námorníckeho saka. Dvojradovému saku v zásade prospieva objednávkové (bispouk) šitie na mieru zrejme ešte viac ako jednoradovému. To súvisí aj ich zriedkavejším výskytom: čím menej zákazníkov si dáva šiť dvojradové sako na mieru, tým menej dvojraďákov vidíme nosiť, lebo nositelia konfekcie dávajú prednosť jednoradovému strihu, ktorý je menej náročný na chyby a dá sa ľahšie „uloviť“ v konfekčnej predajni. Aj keď je to v skutočnosti trochu komplikovanejšie, v zásade to asi platí.
Šiť samostatné sako je radosť. Niežeby šiť oblek nebola radosť. Sú to len iné radosti. Kým pri obleku by malo ísť vždy v prvom rade o dosiahnutie elegantnej línie jednoliatej látky na celom tele, pri samostatnom saku sú to skôr rôzne prvky navyše, ktoré potešia. Rustikálnejšie a kontrastné gombíky, preklopené manžety, viac a/alebo rozmanitejšie tvary vreciek. To je len zopár príkladom z celého spektra možností.
Pôvodný nápad zákazníka bol v podstate letný 1-raďák. Po viacerých konzultáciách sme sa napokon prepracovali k ozajstnému námorníckemu saku, teda 2-radovému. Súčasné obleky mal zákazník dosť na telo, rozhodol sa teda, že blejzer by mal rád voľnejší v pleciach. Zabezpečia to tzv. shooting pleats, teda doslova strelecké záhyby (na foto). Vznikli začiatkom 20. storočia v Anglicku ako prvý prvok neskoršie sa vyvinuvšieho športového saka a boli pôvodne určené na uľahčenie postoja pri držaní pušky počas lovu. Obsahujú extra vloženú látku, ktorá sa pri zdvíhaní ruky roztvorí, a uvoľní ťah na plecia. Je to samozrejme na úkor čistoty spracovania chrbta, keďže záhyb sa síce v postoji, keď sú ruky spustené, znovu zatvorí, ostáva však viditeľný. Vizuálne ako aj prakticky je to však lepšie riešenie ako mať jediný roztvárajúci sa záhyb v strede chrbta, čo sa ako alternatívne riešenie uvoľnenia pliec používalo najmä v tridsiatych rokoch. V civilnom oblečení sa však už v tom čase presadzovalo aj medzi nepoľovníkmi či nevojami ako skôr módny ako čisto funkčný prvok. A keďže móda býva rozmarná, civili v úsilí esteticky poraziť mužov v službe neváhali nosiť dvojo, ba aj trojo záhybov za sebou. Kto si to chce pozrieť naživo, odporúčame výborný britský akčný triler Brighton Rock z roku 1947 – hlavná postava, gangster a primerane tomu fičúr, má na chrbte saka priam “harmoniku“...
Tieto štylistické prvky sa riešia až na ďalšej, druhej či tretej skúške. Na prvej skúšku sa odev pripravuje ešte v pomerne surovom štádiu, v nadmernej veľkosti, aby sa dal dobre upravovať. Prvá skúška je takpovediac skôr pre krajčíra ako pre zákazníka – obzerá si ho, zisťuje, čo treba upraviť, ako drží telo, ako sa pohybuje, či aké pohyby robí najčastejšie (vrátane zlozvykov).
Návrh je hotový, čaká nás teda prvá skúška.